O Bohu, ne-náhodách, zlomených srdciach a živote v Brne ako takom
(fuha, to je
dlhý nadpis! ale článok priatelia, je ešte dlhší)
5.12.
Keď sa
pristihnete pri tom, že zasa píšete článok namiesto toho, aby ste sa venovali
prevodu znakov z kódu Windows-1250 na Base64, programovaniu alebo biochémií, uvedomíte
si, že niečo je zle.
Ak ste aspoň
trochu inteligentný a máte prehľad vo vašom živote, viete čo je naprd... ja to
napríklad viem.
Práve som
prepísala dvadsať minút čistého monológu (doplneného o klikanie myšky, lebo som
popritom hrala Kamenožrouta v ISe) na
tri strany textu (úspech je, že som sa dokázala tak dlho počúvať, a že po prvý
krát sa mi páčil vlastný hlas) a teraz z toho chcem vytiahnuť všetko podstatné.
Dnes som
bola na poslednej telesnej tohto semestra. Poviem vám, jedno z najkrajších slov
semestra je rozhodne "Započteno." Bežali sme, ako vždy, ibaže
kratšie. Bežali sme a ja som si uvedomila, že bežím. Že konečne neutekám. V
poslednej dobe to tak bolo, skôr som utekala, bláznivo v pred, so slúchadlami v
ušiach, z ktorých priam revala hudba, pretože len tak som vedela prekričať
svoje zmätené myšlienky, ktoré ma patrične spomaľovali. Ale dnes som mobil nechala v skrinke a
počúvala som svoj dych. Myšlienky ma netrápili, nemyslela som na človeka, kvôli
ktorému sa trápim, nemyslela som na vzťahy, na nezhody u nás na izbe, na
školu... Myslela som na Boha.
Boh. Odkedy som v
Brne stal sa akousi stabilnejšou súčasťou môjho života. Nechcem tým povedať, že
niekedy nebol súčasťou môjho života. Vždy tam bol, občas azda utlačený mojim
skepticko-vedeckým pohľadom na svet. Ale teraz je výraznejší. Odkedy som v Brne
rozprávame sa spolu často. Je mu rozprávam čo ma trápi a on mi tak či onak
odpovedá. Chodievam opäť do kostola, nie len na omše, chodím tam takmer vždy
keď idem okolo. Len tak si sadnem do lavice a som sama, len Boh a ja. Pôvodne
som si takto chodievala posedieť do kostola preto, aby som unikla stiesnenosti
našej izby, pretože v izbietke na internáte človek nikdy nie je sám. Chcela som
byť fakt Sama. Ale teraz som rada, že sme tam dvaja... Aký je môj Boh? Je...
len môj. Posledné dva-tri týždne som sa v modlitbách utiekala len k jedinej
myšlienke, k jedinému dňu... o nič iné som neprosila. Nesplnilo sa to.
Nezaslúžila som si to, alebo nebola moja modlitba dosť úprimná? Možno je to
skrátka tým, že Boh vedel, čo robí. Nehnevám sa naňho. Niekedy som sa hnevávala (je to vlastne
správna gramatická forma? na tom nezáleží) - ale už sa nehnevám. Som smutná,
možno si dokonca trochu túžim poplakať, ale nehnevám sa. Lebo...
Rozprávame
sa spolu, ja kladiem otázky a dostávam - niekedy odpovede, inokedy ešte viac
otázok. Ale myslím si, že mi to celé pomáha.
Som otvorenejšia. Takmer slobodná.
Zrazu sa
dokážem prihovoriť ľuďom. Pýtam sa (áno, ja, tá, čo sa vždy hanbila a bála opýtať
ešte aj na cestu), zdravím, ponúkam pomoc, dokonca sa dostávam do nezáväzných
konverzácií s náhodnými ľuďmi a je to príjemné! Je to akoby som našla samú
seba. Veď ja nie som zakríknutá, nie som ani bojko. Toto mesto, tento život, ma
postupne oslobodzuje od vecí, ktoré ma zväzovali.
Samozrejme
čakám, až ma oslobodí od toho, čo ma zväzuje najviac. Zlomené srdce, ktoré
vlastne nie je tak celkom zlomené, ale ani celkom celé. Je také nijaké. Nevie
čo cíti, hoci to vedelo, ale vie, že to isté necíti k nikomu inému ani tak
skoro nebude. Dáva to zmysel? Asi nie . Vlastne ani mne to neznie celkom
logicky, ale je to presne to, čo prežívam. Chaos, zmätok.
Na druhej strane, nie je všetko len čierne. Dejú sa mi aj pekné veci. Môj život v Brne nie je len o tom, že sa so slúchatkami v ušiach, s cigaretou medzi perami a so šálkou kávy zavriem na studenom balkóne, fajčím, premýšľam, počúvam hudbu... Je vlastne plný krásnych momentov. Tie prichádzajú náhodne... Ale - naozaj náhodne? Ja už neverím na náhody. Myslím si, že všetko je tak, ako to má byť. Veci sa nedejú náhodne, nie je to žiadne random.randint... je to.. dokonale prepracovaný algoritmus, kde do seba zapadajú všetky premenné s absolútnou dokonalosťou. Napríklad: čítam Osvietenie od Kinga, sníva sa mi o ňom a v sne vystupuje aj môj najlepší kamarát, napíšem mu o tom a on mi na to povie, že je to asi náhoda, ale presne túto knihu našiel včera vo vlaku. Alebo: bežím po ulici a zrazu mám nutkavý pocit obrátiť sa - a tam, na prechode stojí moja kamarátka z Letáv a my zisťujeme, že sme prakticky susedky. Toto nie sú náhody, toto sú krásy života. Náhody neexistujú. Netvrdím, že všetko je nalinkované, nie, nie je. Vždy máme možnosť výberu, ale náš výber ovplyvní to, čo bude a tak nič nie je náhodné. To ale neznamená, že nemáme možnosť ovplyvniť to, čo sa nám deje.
14.12.
Včera som
bola na koncerte úžasných The Backwards. Obliekla som si tú striebornú (po
novom prívlastok: SALÓNKOVÚ) sukňu za ktorú som zaplatila nekresťanské peniaze
v Reservede a namaľovala sa (za nový rúž som dala desať eur, čo je silná
investícia, keď nemáte zaplatený intrák). Tancovala som (trošku), spievala,
bavila sa. A cítila som sa tak čarovne a krásne slobodná - a možno aj krásna.
Domov som sa vrátila cestou, ktorú neprajem nikomu - najprv som napešo
zablúdila a potom nasadla na dva zlé rozjezdy, čiže som skončila úplne inde,
než kde bývam. Ale bol to večer, ktorý mi vyvolal úsmev na tvári a naplnil ma
šťastím.
Deň predtým
som bola na film s Charliem Chaplinom. Hrala živá hudba a ja som sedela so
svojou najlepšou kamarátkou a vysvetľovala som jej, prečo bol pre mňa rok 2016
nádherný.
Predtým som
bola v Bratislave. Zistila som, že život plynie ďalej, či už plynie tak akoby
sme chceli alebo inak. Čo sa má stať to sa stane. Videla som predstavenie
svojich kamarátov a s hrdosťou v srdci som potom šla na noc k mojej priateľke
zo základnej školy. Nebol to večer o akom som snívala, ale bol krásny, hoci
inak. Už dávno sa nehnevám, neplačem. S Bohom som našla aj mier a pochopenie
pre to, že veci sa dejú tak, ako sa majú diať a - ak niečo príde, budem
šťastná. Ale už nebudem tlačiť.
Práve tieto
posledné dni mi ukázali ako veľmi milujem svoj život tu, v tomto meste. Ako
veľmi milujem... momenty. Môj konšpirátorský učiteľ matematiky raz povedal ,že
najdôležitejšie je nájsť vnútorný mier, a potom pôjde všetko ako má. Hm, viete
čo? Ono to tak asi je. Tiež to tak cítim. Konečne sa cítim stotožnená sama so
sebou. Tento rok som zistila aká som, čo chcem, čo chcem robiť. Spoznala som
samú seba a to je hlavné. Bol to krásny rok. Bude mi chýbať. Ale verím že s
rokom 2017 a mojou dvadsiatkou prídu rovnako krásne momenty.
Ďakujem.
(priateľom, Bohu, Jemu, rodine, tomuto roku. sama sebe)
(všetkým)
Premýšľam o svojom vnútri...mám pocit ako keby som ja ten svoj mier nevedela nájsť....nejako premýšľam čo robiť aby som ho dosiahla...aj keď sa zdá, že všetko vyzerá bezchybne a mám sa dobre predsa niečo chýba .....nejaka časť skladačky....chybajuci kúsok puzzle....možno práve ta vianočná spoveď nedokázala vo mne vyvolať zmier..fyzicky som bola ale psychicky nie...vieš ako to myslím?....ináč budem sa opakovať ale krásne fotky....a kde to je konkrétne nafotené??
ReplyDelete