Prázdniny v Ríme - alebo o tom, ako som si splnila sen, ktorý som nesnívala

Prešiel už viac ako mesiac, čo som sa vrátila z najkrajšieho mesta na svete (subjektívne). Článok som napísala rýchlo - ale rozhodla som sa, že občas človek musí počkať, a keď sa mu to s odstupom času zdá rovnako krásne a emotívne, až potom to zdieľať s ľuďmi.  Tak som počkala, ale už som pripravená. Tri, dva, jedna, GO!

 (pripravte sa na konskú dávku fotiek)

ᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥ

 

 

(Chicago, Paríž, Dílí, Roma, cez okno vidím a sedím doma...)

Píše sa 1.január 2017. Oslavujem svoje dvadsiate narodeniny. Skôr, než sa mi podarí vyspať predchádzajúcu silvestrovskú noc, mi na facebooku napíše moja najlepšia kamoška. Pošle mi link na lacné letenky do Ríma. V tej chvíli zabúdam na svoju fóbiu z lietania a klikáme… ale všetko sa to zdá ako sen.

Až kým nepríde 7. február a my nestojíme v Bratislave na letisku a nehovoríme si, že toto snáď nie je možné. Je. Letíme do Ríma.

Poznáte to – niečo si vysnívate, a ono sa vám to potom nesplní. Alebo splní, ale nie je to také, aké ste chceli.

O  výlete do Ríma som nikdy nesnívala. A keď už sme tam šli, snažila som sa teda nič neočakávať – nepozerala som si obrázky na internete, negooglila som si zaujímavosti ani pamiatky (ja, čo sa snažím plánovať ešte aj nákupy v Lidli).

Ale len čo som sa tam ocitla, v centre histórie a pamiatok a toho všetkého, pomyslela som si: Alexandra, ako to, že si o tomto meste nikdy nesnívala? Rím splnil, ba prekonal, všetky moje sny a očakávania, ktoré som nikdy nemala.

Len čo sme vystúpili na letisku Ciampiano povedali sme si WOW (to sme si vlastne povedali už pri pohľade z lietadla na vysvietený Rím, keď sme sa prestali triasť po turbulenciách -teda, tie prestali skôr, než naše klepanie sa). Ono wow súviselo hneď s niekoľkými faktmi : po prvé, my sme naozaj tu, a žijeme, panebože, ZEM!  A potom – to teplo! Z mrazivého Brna sme ušli niekam, kde sme si konečne mohli rozopnúť kabát a vyzliecť pančušky. Sen.

 

Ledva sme sa zložili na našej izbietke a zafajčili si tam, vyrazili sme do mesta. Hltala som každé slovo (a každého Taliana!) a nadchýnala sa – fakt všetkým. Kúpili sme si prvé (multikultúrne) víno, 

 ocitli sme sa pri Piazza del Quirinale (o ktorom som sa dozvedela až doma, že tu sídli prezident. Tak preto tam raz robili v noci také caviky a nechceli násť nechať prejsť..a my, že to preto, že sme mali šály omotané okolo hláv na moslimský spôsob), rozprávali sa o Bohu (o čom vám ešte určite napíšem článok, lebo ma veľa smeruje posledné dni a týždne, ale o tom naozaj inokedy) a smerovali naše kroky k jedinej a jedinečnej Fontane di Trevi. O tom, aká je úžasná, vám asi nebudem rozprávať. Je to niečo neopísateľné podľa mňa.

 

Odtiaľ sme zamierili k slávnym Španielskym schodom… ibaže to som na chvíľu držala mapu v ruke ja, a tak sme sa omylom ocitli pri Pantheone - od  tej chvíle sa Pantheon stal mojou najobľúbenejšou budovou v celom Ríme a tiež odvtedy navigovala Bibiána a šlo jej to s tou mapou perfektne. Ona sa teda dívala do mapy – a ja na Talianov (a že sa bolo na čo dívať!).

Domov sme sa odviezli načierno autobusom. (Cestovateľský tip: vozte sa na čierno autobusmi v Ríme, aby ste si potom, až sa vrátite,  mohli dovoliť zaplatiť lístok v Bratislave) Asi o druhej sme konečne spali na našej izbičke. Naraňajkovali sa, pekne káva a croissanty a – bol tu ďalší deň bol rovnako divoký. Začali sme ho pri Koloseu, dosť skoro ráno - a neviem čím to je, či vínom alebo Rímom, ale och tie schody! Každopádne - neďaleko Kolosea je taký malý kostolík meruňkovej farby, kde majú nechané perá a papieriky s myšlienkou, že Napíš svoju modlitbu. Nádherná myšlienka, napísali sme. Potom sme sa túlali ďalej, fotili sme, videli sme napríklad sochu Lupy s Romulom a Remom, a snažili sme sa nenápadne zatúlať do záberu talianskej televízie, ktorá robila reportáž (nevideli ste nás niekde?).

Nakoniec sme sa boli prejsť až za riekou, blízko Vatikánu, kde Biba vyslovila legendárnu vetu: „Ja si celý čas predstavujem, že je tu so mnou Jean Paul Belmondo.“ Na sebavedomí mi nepridala, ale sme sa smiali, že Rimania mi pridávajú dosť aj tak. Obehali sme aj Vintage obchody, čo bolo úplne že WOW. Ak by som mala 30 eur navyše teda. A Bibiána konečne videla španielske schody (pýtam sa, prečo nás tak priťahovali, veď to boli SCHODY?!).

Deň sme zavŕšili potulkami po nočnom Ríme s ďalším multikulti vínom. A zaspievali sme si tradičnú východniarsku ľudovku Načo pôjdem domov pri fontáne. Wohoo. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

ᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥ

Biba: Keby že jedno takéto pekné námestie máme v Košiciach!

Ja: Hej, tu ich je veľa pekných...aj námestí…

ᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥ

Na tretí deň sme si povedali ,že vstaneme skoro a pôjdeme do Vatikánu. Skoro sme rozhodne nevstali ale do Vatikánu sme napriek tomu šli (takže nepravdivá implikácia. Ale život nie je matematika). Pre mňa to  bol nesmierny zážitok, už len samotné námestie sv. Petra. Okrem iného, v tento deň to bolo 20. rokov čo zomrela moja babka, takže som veľmi hrdá a šťastná, že som jej mohla venovať modlitbu v Sixtínskej kaplnke – a vlastne, vo Vatikáne. Najprv sme si odstáli rad – ktorý bol z rána úplne v pohode, hej, cestovateľský tip: fakt si privstaňte! – a vydali sa do Kupoly. Cenník hlásal, že si hore môžeme vyšľapať viac ako 500 schodov za 6 eur, alebo sa odviezť za 8. Takto vzniklo motto o tom, že ak chcete mať dobré zadky, choďte do Vatikánu. Výhľad zhora na Rím, ktorý zrazu vyzeral ako z lega, bol úžasný.   Po zošliapaní dole – a stretnutí najkrajšieho Taliana ("Biba on bol taký krásny. Ja keby som bola Michelangelo tak si urobím jeho sochu z papiera.  Teda origami.") - sme sa naobedovali a šli do „vatikánskeho múzea“, v ktorom sme „zabili“ viac ako 3 hodiny a ktorého súčasťou je aj Sixtínska kaplnka (kde sa nesmie fotiť ale ja som rebel. A potom keby som si neodfotila obraz The creation o Adam - „Tento obraz poznám z Classical art memes!“, bol by to väčší hriech ako tam fotiť). Všetko čo tam človek vidí je úchvatné  - maľby a fresky od Rafaela, zdobené stropy a steny, Van Gogh či Dalí, Da Vinci, Rembrandt, Michelangelo… Je to zážitok, na celý život.

Po tejto zdrvujúcej a neskutočne dušu povznášajúcej umeleckej tour sme sa zas najedli (môj prvý kebab v živote! -samozrejme vege) a vyrazili na Castel Sant Angelo, ktorý bol sám o sebe skvelý, ale zasa raz – zavážil perfektný výhľad - na západ slnka nad Vatikánom, pridrzé čajky, a napokon tmu, ktorá sadla na Rím.

Večer sme zavŕšili pri nočnom Koloseu, s fľaškou Havana Clubu. A zážitkami, o ktorých nesmiem písať. (A nechcem, veď by stratili čaro).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A hoci v Sixtínskej kaplnke neustále kričali Taliani že: Silencio, No picture! (čo znelo ako: silensioo, nou pičáá), ja som si musela odfotiť "meme obraz". Aspoň mobilom. Pardon. Ale myslím, že by to bol väčší hriech neodfotiť, ako odfotiť.

 

 

 

 

 

ᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥ

Predposledný deň nám doprialo počasie najviac zo všetkých dní. Piazza Navona, Circo Massimo, Villa Medici alebo Piazza del Popolo, všetko bolo zaliate slnkom, bolo horúco tak, že sme zo seba zhadzovali kabáty a vyhŕňali si svetre.. Sedeli sme pri fontánach, ochutnali sme pravé tiramisu.  a vraveli sme si, že žijeme sen. Lebo len tak byť, v teplom a krásnom Ríme, so svojou najlepšou kamoškou, to je niečo, čo nemá každý a čo si vážim, a verím, že si zopakujem, tak.

 

 

 

  

 

 

 

 

 

ᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥ

 . Ďalší deň nám doprial posledné potulky mestom, posledné cigarety na talianskom území a potom fjú domov… Ale uznávam, že sme boli neskutočne unavené. Len sme tak bezcieľne sedeli na Piazza di Spagna a vraveli si, že síce nechceme ísť domov, ale už chceme byť bezpečne na slovenskej zemi. Na stanici cestou domov som si ešte zaflirtovala s policajtom - ale facebook som mu nedala aj keď chcel, hoci to bol ...hmm.. no.. Talian, čo vám poviem. Aha, a na letisku nás kontroloval chlap, čo vyzeral úplne ako Kaliňák. A šla s nami mníška, tak som sa nebála až tak. Bola škoda, že sa to celé skončilo. Ako mi môj (niečo-ako) bývalý povedal  (ironicky, po mojom návrate z Ríma): "Ani Prázdniny v Ríme sa neskončili šťastne, Saša."

Tie naše našťastie áno. Aj keď smutne, lebo odísť z takého raja ako je Rím, je naozaj ťažké! Ťažšie, než si človek vie predstaviť. Aspoň nám to tak prichodilo.

Vrátiť sa totiž na Slovensko, kde sneží a vládnu nulové teploty, trošku zamrzí (alebo zamrazí?). Ako som povedala mame, keď som jej volala po prílete: No, ale nie je to také strašné v tej Bratiske. Teda je, ale počasie je OK

Po návrate z Říma som strávila ešte večer a noc v Bratiske s kamarátmi, vďaka čomu som mala menší otras pri návrate do reality - ale len na chvíľku, lebo napokon som sa musela vzdať aj ich, aj Ríma a ísť na čas do Košíc. Rím mi v srdci nechal... nie dieru, to robia len chlapi (a ženy, ja  viem.) ale takú... silnú stopu. Ak sa dá zamilovať sa do mesta, a milovať ho úprimne - a to sa dá - tak presne to som pocítila. Inak to cítim aj k Brnu a vlastne ku Košiciam tiež. Ale k Rímu je to trošku iné, veď tam nežijem. Zatiaľ!

Úvaha na záver, ktorú som viedla sama so sebou:

- Keď muž stretne takú tú ženu s veľkým Ž, tak hovorí, že je to jeho Femme fatale. Ako to volajú ženy, keď hovoria o chlapovi? (po chvíľke zamyslenia) Jaj,  kokot. 

(samozrejme, ďakujem za pozornosť a dúfam, že sa vám článok, alebo aspoň fotky páčili, naschle někdy příšte!)