LEPŠÍ TRETÍ SEMESTER, AKO PRVÝ TRIMESTER. #fragmetnyštudentskéhoživota

Možno sa niečo pokazilo už dávno predtým, len mi trvalo, kým som si to všimla. Zistila som, že mi robí problém napísať komplexný článok o jednej téme, sadnúť si k editoru a upraviť fotky... možno to nie je len písaním. Je to tým, aký život vediem. Vnímam skôr momenty ako celé obrazy. Odráža sa to v mojom písaní a preto, keď som sa už konečne dokopala k tomu, aby som sa podelila aspoň o pár momentov v mojom živote, musím sa ospravedlniť, kým tak spravím. Pretože to nie sú nič viac než fragmenty.

•••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••

Dvadsať strán rozpísanej poviedky na jednej  strane - a nedokončený, vlastne ani nezačatý, projekt z Javy na druhej. Žijem v harmónií. Moje obľúbené hobby je predstierať, že nemám nič do školy a pozerať filmy (alebo znovu čítať Harryho Pottera) . Mojim najväčším talentom je, zdá sa, sedieť celý deň na počítači a nič do školy neurobiť a prespať budík.

Ani neviem ako, začal sa tretí semester. Môj druhý ročník v pekle na Fakulte Informatiky.  Na internáte sme sa presťahovali z jednej strany bunky na druhú, čiže aktuálne bývame v buržoáznej izbe (pretože je väčšia ako ostatné) a mojimi spolubývajúcimi sú informatici a ukrajinec Boris (ktorý sa čisto náhodou Boris nevolá). Výhodou najväčšej izby na internáte je to, že je najväčšia. Jej nevýhodou je to, že sa postupom času (v skutočnosti skutočne rýchlo) stane akýmsi auditóriom. Trónnou sieňou. Prestupnou stanicou. Party izbou. Hodinovým hotelom. Miestom stretnutí rôznorodých ľudí. Izba pre všetkých.

Fakulta informatiky sa nezmenila. Na cviku z Javy sme dve ženy, na matematike tri. Ale keďže sme na FI, nikto tomu nevenuje pozornosť, pretože nedeterministické automaty sú zaujímavejšie ako akákoľvek žena. 

•••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••

•••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••

V prvom semestri sa vám zdá nechutné a pohoršujúce, keď vás niekto na fakulte balí na programovací jazyk. V treťom semestri sa vám to zdá úžasné, pretože ste dospelá žena a potrebujete mať v živote istoty.  ( A ak je niekto kvôli mne ochotný programovať v Céčku viac než musí, tak to naozaj musí byť láska. )

•••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••

Po pol roku som si vyšla s niekým von. Viete, až raz niekto vydá opäť článok typu "ženy sa nám priznali s najzvláštnejším dôvodom prečo sa už po prvom rande neozvali" budem tam určite uvedená: NEMAL RÁD REMARQUA.
Na celom tom stretnutí musím najpozitívnejšie ohodnotiť svojich spolubývajúcich, ktorí si ma ráno odchytili, stiahli k sebe do izby a .... posadili na posteľ ako na výsluchu KGB a kládli mi otázky aké to bolo, zakončené týmto rozhovorom, ktorý ma stále núti usmiať sa.
-Saša, takže ho nemáme ísť zbiť?
-A.... vy by ste to pre mňa urobili?
*chalani si vymenia pohľady a prikývnu*
(Viete, vždy som chcela staršieho brata.)

•••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••

-Tak, aký máš deň?

-Dlhý.

-Oh, to tak vo štvrtky býva.

-Je utorok, Saša.

•••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••

•••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••

Posledné miesto, kde by ste čakali svojich priateľov, je opening party gay festivalu. A asi je to aj posledné miesto, kde by oni čakali vás (aj keď, ja som sa v dokrútke  K nášmu festivalu bozkávala s babou, takže, hmmm....). Ale samozrejme stretnete ich tam. A nie jedného, alebo dvoch, ale hneď pätnásť ľudí, ktorých poznáte. Čo vám poviem, bola to popiči dobrá párty. Asi tak dobrá, že týždeň po nej ležím v posteli, neschopná pohybu.

Pretože, a toto je, vyhlasujem, najväčší paradox môjho doterajšieho života: prechladla som na teplej párty (a skončila s 39tkami v posteli.)  Ale stálo to  za to!

•••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••

Kedysi sme si priateľov hľadali na spoločné záujmy. Dnes si hľadám priateľov na cigaretke. Najlepší príklad je môj ex-mentor zo školy. Semester bol mojím "šéfom" a neprehodili sme ani slovo (akože nebudem klamať, ja som sa ho dosť bála!), nedávno sme si boli spolu zapáliť (wink wink) , a odvtedy sme priatelia aj na facebooku aj naozaj (už sa ho nebojím!).  Cigareta je viac ako závislosť, najmä pre mňa (hovorím to úprimne, ako som chorá, tak som už týždeň nefajčila a som ok), je to sociálna záležitosť.  Ale prečo o tom vlastne hovorím?

A teraz je teraz. Som si istá, že som nenapísala nič z toho, čo som chcela. A že som napísala kopu zbytočností. Ale viete, počúvam Roba Rotha ako číta, pijem víno, a je mi dobre, aspoň na chvíľku. Na sekundu som zabudla na to, že  ráno musím zas integrovať. Je tak nádherné zabudnúť na študentské povinnosti - a kedy je lepší čas, než v deň študentstva?

Spite sladko, svetielka.

Uvidíme sa cez skúškové. Možno vám vtedy porozprávam aj o lete, o Dubrovniku, o niečom zaujímavom... a možno nie.

-A.