With great power comes great responsibility : ako ma zmenilo vegetariánstvo




Tí, ktorí čítate moje články pravidelnejšie viete, že som vlastne taká trafená, pojašená pubertiačka v tele dospelej ženy, ktorá rada nadáva na všetko a všetkých. Dnes to tak nebude. V prvom rade, mám advent, čo znamená, že som sa vzdala dvoch potešení v mojom živote: nadávok a sladkostí. 
V druhom rade, zachcelo sa mi prehovoriť trochu do duše vám a sebe samej :) Dovoľte mi teda povedať vám pár slov o tom, ako ma zmenilo vegetariánstvo.

Keď som prestala jesť mäso, nič sa v mojom živote nezmenilo. Iba som nejedla mäso. To, či ho jedli ostatní mi bolo (a stále viac – menej je, o tom neskôr) ukradnuté. Po dvoch rokoch som si ale všimla v svojom živote zmeny. A myslím si, že za všetky vďačím rozhodnutiu stať sa vegetariánom, teda prvej veľkej zmene v mojom živote, ktorá pôsobila ako spúšťač pre všetky čo ešte len mali prísť.
Trochu by som sa preto dnes chcela porýpať v tom, čo všetko sa zmenilo, ako sa dnes dívam na niektoré veci. Reč bude o potravinách, ich pôvode, plastoch, ale najmä o otázkach, ktoré si kladiem.


. a odkiaľ sú tie vajcia?
A mlieko. A mäso, ktoré jedia ostatní. Kedysi som si kúpila to najlacnejšie čo bolo a nezáležalo mi na pôvode mojej stravy. Dnes to tak nie je (vedzte, je to náročné, keď ste nezamestnaný študent). Už viac ako 4 roky sa snažím stravovať tak, že prijímam do tela čo najmenej prídavných látok, čo je, zhodneme sa, super. Ale nikdy som nemala potrebu riešiť, ako trebárs žijú sliepky, ktorých vajcia jem.
Dnes už zjem len vajcia a mlieko z bio či voľného chovu, alebo, v ideálnom prípade, od známych. Rodičia berú mäso vo väčšine prípadov od lokálnych a známych dodávateľov, a ja ich v tomto veľmi podporujem. Pretože ak už sa rozhodli jesť mäso, a ja živočíšne produkty, chcem mať istotu v tom, že zvieratá, z ktorých a od ktorých ich máme, mali, či majú, dobrý život.
Zaujímať sa o pôvod výrobkov, ktoré jeme, by mala byť samozrejmosť – ale nie je. Ja nehovorím, že si nikdy nekúpim španielske paradajky, lebo sú lacnejšie ako slovenské (hoci sa snažím podporovať naše hospodárstvo), ale určite si nekúpim vajcia z klietkového chovu.
Stojí to trochu peňazí a námahy (lebo vyzeráte ako vajíčkový zlodej, keď otvárate každú jednu krabičku s vajciami aby ste skontrolovali ich pôvod) ale hlavne, stojí to za to.



.budeš to ešte jesť?
Priznávam sa, že som nikdy nebola poctivá v jedle. Vždy som nechala na tanieri niečo, lebo mamka to doma väčšinou zjedla, ale v iných inštitúciách sa to, logicky, nedalo. Dnes si varievam sama, jedlo si rozdelím na viac dní a zjem všetko. Nevyhadzujem potraviny, iba vo veľmi výnimočných prípadoch (ako keď mi maminka zabalila na minulé vianoce bobaľky a nepovedala mi, že tú dózičku mám nechať otvorenú, a keď mi to po týždni oznámila, tak som mala vypestovanú kultúru za akú by sa ani Pasteur nehanbil), a trhá mi srdce vidieť iných, ako to robia. Ak sa mi nechce variť a nejdem do menzy, občas si objednávam jedlo cez internet. Chvalabohu, moje overené reštaurácie robia bio a recyklovateľné obaly, takže necítim výčitky (aspoň nie veľké).
Denno denne sa ale dívam na to, ako po sebe ľudia jedlo nedojedia, ako ho odnášajú v menze, alebo hádžu do koša... A zisťujem, že ma to začína trápiť, hoci predtým som sa nad tým takmer vôbec nezamýšľala.



.tašku si neprosím.
Postupom času som si uvedomila, že to, že jem zdravo a ekologicky ešte nie je všetko. Chcela som svoju pomoc prírode posunúť ďalej. Začalo to jednoducho – prestala som používať plastové tašky a sáčky (tu musím podotknúť, že nie 100 percentne, ale pracujem na tom). Zeleninu kupujem na kusy, alebo si ju, ako v prípade mrkvy, viažem gumičkou (lebo ešte nemám peniaze na ľanové vrecúška, fňuk), nakupujem s plátenkou. V obchode vždy odmietam ponúknuté tašky. To, že mám vždy svoju ekobioraw fľašu na vodu je už samozrejmosť, ale naučila som sa nosiť so sebou vždy hrnček na kávu, lebo ma žralo, koľko papierových pohárov a plastových vrchnákov úplne zbytočne za týždeň vyhodím.
Mojim najväčším problémom sú stále kelímky (nie od jogurtov, tie nejem, ale od smotany, lebo tú žeriem na kilá), a obaly od ryže a podobne...


.tri tašky odpadu
Vždy keď upratujem a viažem smetie z našich troch košov, zamyslím sa nad tým, ako je vôbec možné, že produkujeme toľko odpadu. Áno, sme tu 6ti. Ale keby sme nepoužili tú plastovú tašku na odpad, alebo si nekúpili hento a tamto, alebo to nevyhodili do zmiešaného odpadu...
Je to smutné, že toto všetko ostáva len v mojich úvahách. Naozaj neviem, nakoľko som schopná - sme schopní - to zmeniť.  Ale určite by som sa o to mala pokúsiť, a chcela by som.
Uvedomenie je prvý krok ku zmene.


Spolubývajúca sa ma opýtala, či si myslím, že takto zachránim svet.
Nemyslím. Toto všetko sú len prvé kroky na ceste vpred. Dnes už viem, že chcem vymeniť svoju kefku za drevenú. Že chcem recyklovať omnoho viac, než sa to dá na internáte. Že chcem chodiť nakupovať do bezobalových obchodov a uvažovať pri nákupe nad tým, čo beriem a v čom je to balené viac, než doteraz.  Nechcem byť len To je môj cieľ, nie do budúcna, ale už do roku 2018.
Lebo s vegetariánstvom prišla veľká zodpovednosť.

Comments

  1. Zdravím.
    Našla som sa v tomto článku. To ti poviem. Jednu fľašu na vodu už používam niekoľko mesiacov, jedlo všetko pekne spapám a snažím sa byť minimalista. Mäso síce jem, ale len niekedy keď prídem na víkend domov. A v menze si dávam akurát tak ryby v piatok, lebo tie tam robia výborné 😍. A cítim sa lepšie bez mäsa. Aj keď mi pravdepodobne chýba železo, ako sa tak vidím zrkadle a ako mi už párkrát naša učitelka anatómie povedala, že či mi je dobre, že som stále bledá. Tak tie ióny železa asi doplním cvilkou a špenátom 😆. Ale to som odbočila. Ty nemáš tiež nedostatok niečoho, keď neješ mäso?
    Moja veľrybia plátená nákupná taška si toho už veľa prežila. Ale ľúbim ju a neopustím ju. A keď sa náhodou utrhne ucho, zašijem a idem ďalej 😂😂
    Neľutujem, že som si našla čas a zašla sem. Hneď mám lepšiu náladu.

    ReplyDelete
  2. Správne. Treba o tom písať, hovoriť, šíriť to. Lebo keď tieto veci len sami ticho robíme, tak to možno dá dobrý pocit nám (a ten je tiež dôležitý), ale to je tak všetko. Ale keď ideme s kamošmi na byt, a pýtajú sa nás, či pôjdeme výťahom, a my zavelíme že pešo, aby sme znížili svoju ekologickú stopu, tak možno kamoši prekrútia očami, ale ver tomu, že keď nás bude takých viac, tak to začnú robiť ľudia aj sami od seba - zo zvyku. Lebo keď niečo robíme zo zvyku, nezamýšľame sa nad tým, prečo tak robíme. Proste to robíme. Dnes už každý triedi odpad, ale koľkí sa zamýšľajú, kde to potom končí, čo sa s tým deje, či je to vôbec výhodnejšie než odpad netriediť, a pod. Tak sme sa to naučili, tak to robíme. Deti od rodičov, rodičia od susedov. Takže nech si predávačky gúľajú očami, keď odmietnem tašku s poukazom na životné prostredie, berme to tak že zavádzame nový zvyk.

    ReplyDelete

Post a Comment