Vicky Cristina Barcelona alebo o tom, prečo sú eskalátory skvelé a Gaudí pán!


Už to bude takmer mesiac, čo sme boli v Barcelone. Ako obvykle, mi netrvalo dlho ani napísanie textu, ani úprava fotiek… chcela som si však byť istá, že aj s odstupom som spokojná s tým, čo vám chcem ponúknuť. Pozývam vás teda na internetový výlet do Barcelony.
Note 1: Tento článok venujem Julke a Sime, ako svojim najväčším podporovateľkám.
Note 2: Článok obsahuje veľa fotiek. Fakt veľmi veľa.
Note 3: Snažila som sa článok doplniť o cestovateľské tipy. Kým sa však pustím do opisu nášho Barcelonského dobrodružstva, musím vám odporučiť Lýdiin článok, ktorý popisuje Barcelonu úplne inak, ako som ju zažila j.
 Už od nepamäti vyhlasujem, že môj najväčší sen je Londýn (a Kuba). Bibiána zas trvá na tom, že chce vidieť Paríž. Aj z toho dôvodu sme minulý rok boli v Ríme. A potom som si vymyslela Barcelonu.
Letenky do Barcelony samozrejme stáli nekresťanské peniaze, takže sme to zamietli pod koberec, pretože svoje obličky mám rada a šliapať na Pionýrskej sa mi tiež zrovna nechce.... a potom prišiel Black Friday a RyanAir sa rozhodol zlacniť letenky.
Za 48 eur sme teda leteli tam aj späť. Ubytovanie som riešila ja, cez Airbnb. Ak niekedy potrebujete vybaviť ubytovanie, ozvite sa mi, som v tom prekvapujúco dobrá.
Ak som to ešte nespomenula pri článku o Ríme, tak to poviem teraz. Nenávidím lietanie. Najbližšie som ochotná letieť za predpokladu, že na palube s nami bude Liam Neeson (pretože čokoľvek by sa stalo, on by bol schopný zachrániť nás/situáciu/lietadlo)
Pristátie bolo sychravé. Naozaj som sa prvých pár minút v duchu preklínala, že čo to bol za nápad. A do toho vám všetci píšu, ako vám závidia, že ste v teple... áno, bolo tam tak o 15 stupňov viac, než v Brne, ale husto mrholilo a mňa to mrzelo. Našťastie, kým sme prišli z Girony do centra Barcelony (a toto je dôležitý cestovateľský fakt: RyanAir lieta do Girony. Je to asi hodinu od Barcelony a ide tam priamo bus, 16 eur jednosmerka a 22 (??) spiatočný. Spiatočný odporúčame len ak si nedobre vypočítate lístky na MHD, lebo tie 3 plus dňové sú údajne aj na letiskovú dopravu) tak sa počko ukľudnilo.
Po tom, čo sme dostali návrh od dvoch škaredých španielov, že pusu (seriozne, jediný španiel ktorý stál za hriech bol náš letuch cestou do Barcelony, a aj to sme sa zhodli, za smiechu prísediacej slečny, že ten každú cestu zbalí inú slečnu a že možno je vlastne žena) za cigaretu, sme si šli kúpiť lístok na metro. Prvý krát som sa s tým stretla, že pri automatoch stál ujo, ktorý radil turistom ako na to a verte, že my sme to fakt potrebovali. Kúpili sme si jeden jednocestový lístok (2,20) a jeden trojdňový (22 eur) – ten odporúčam, my sme sa autobusom a metrom viezli, nerátajúc prvý deň asi 15x, neplatí však na nočné spoje a metro v noci nechodí) .
O chvíľu na to, sme už mali prvé španielske víno a cigarety a túlali sa, kým nás milý ujo neupozornil, že bacha baby na pitie na verejnosti. V Taliansku sme pili pred parlamentom, lebo sme nevedeli, že to je parlament. No čo, iná krajina, iná kultúra. Onedlho sme sa opäť presvedčili, že španieli sú milí a srdeční, lebo nám vtedy, a aj viackrát potom, pohode dovolili (niekoľkokrát) použiť reštauračné a barové vécka, len tak.

Prišiel čas sa ubytovať. Dovoľte mi predstaviť vám Carmel. Cesta metrom sem trvá asi 20 minút, autobusom 20-40. Je tu mega veľa kopcov, ale ak vystúpite na stanici Vall d'Hebron, otvorí sa vám nádherná panoráma mesta. Pod našim vchodom bol Carrefour a najmä kaviareň Audrey, kde mňa čašníčky zdravili úsmevom a Bibku smiechom. Ich Cafe con leche je niečo, za čo by som vraždila a fakt, že hneď druhé ráno vedeli že to bude 2xCafe con leche, caliente, bol milý a mali výborné pečivo. Naša izbietka bola malá ale milá a naša ubytovávateľka María bola skvelá! Nachystala nám vodičku (neviem ako je to tam s pitnou vodou, je ale lacnejšie dopúšťať si ju… a stále žijem, tak asi je pitná), uteráčiky a keď som si pýtala abuju, hneď mi vyhovela, so slovami, že čokoľvek chceme tak sa máme na ňu obrátiť. Bola moja prvá Airbnb experience, a veľmi dobrá (hoci sa mi tak zdá, že v espani nie je Airbnb nejako schválené alebo chcené… ), okrem toho že bola milá, musím povedať, že je to veľmi talentovaná maliarka!
Ďalšie =prvé = ráno sme sa najedli a vybrali do Parku Guell.Poviem to teraz: vďakabohu za medzinárodný roaming a internet, len vďaka tomu sme vždy došli tam, kde sme chceli. Hoci okľukami, ale za to navigácia nemôže, že keď povie vľavo, my ideme naopak. Cestou do Parku nás navigácia tiež ťahala všeliako a my sme zažili prvý mega šok Barcelony: eskalátory na ulici. Lenivci. Veľmi sme sa smiali na tom, že či to myslia vážne ... o dva dni sme pochopili, že nič lepšie ako eskalátory na ulici ešte vymyslené nebolo. Brno si prosí tiež.
Niet debaty o tom, že Gaudí bol pán.Park samotný musí byť za slnka ešte krajší, nám sa ale páčil tak ako tak, zasa raz výhľad na celú Barcelonu a prijateľné vstupné, spojenie prírody a umenia („To je ako spojenie módy a alkoholu, Saša!“).

Odtiaľ sme sa zviezli k Sagrade Familii, do ktorej som lístky kupovala vopred. Je lacnejšie kúpiť lístky vopred a nemusíte nikde stáť (pro tip). Túlali sme sa tam hrozne dlho, lebo sme nevedeli spustiť oči z okien, stĺpov a kopy svetla... Je pravda, že im celkom neverím, že to bude v roku 2026 dostavané, celkom si nie som istá, že to uvidia hotové moje deti, ale napriek tomu.. Slovne neviem opísať krásu tejto stavby, nie som si istá vôbec, či to vedia fotky, ale nechám ich hovoriť.
 



Po dokončení tour de Gaudi, teda pozretí si ďalších jeho stavieb, sme sa vybrali na najväčšiu a najznámejšiu Barcelonskú ulicu – La Ramblu. Okľukou, cez niekoľko vintage secondhandov (na uliciach : Valdonzella, Carrer de Riva Baixa a Tallers ). Bola som dosť nalomená kúpiť si jedny šaty, ale povedala som si, že reku nie, kam ich budem nosiť – no a v čase písania článku som dostala pozvánku na svadbu... Na Ramble sme objavili Carrefour a dovoľte mi povedať : stravovať sa v Barcelone vôbec nie je také drahé, stačí jesť Carrefour.
 


Večer sme šli do Baru Marsella, vraj najstaršieho Barcelonského baru, kam chodieval istého času i Hemingway (ale aj Picasso či Dalí), dokonca sa tu natáčala scéna z filmu, podľa ktorého nesie tento článok názov. Tu sme si dali svoj prvý absinth ever. Note: chutilo to ako hašlerky. V bare nehrala hudba a steny vyzerali naozaj ešte ako z 19 storočia, ktoré si bar pamätá. Ale malo to naozaj krásnu atmošku. Hneď po tom sme si ale kúpili už tradičnú fľašu Havana clubu (lebo stojí asi o 8 eur menej ako v Ríme!).
Potom sme sa vybrali na diskotéku. Rada by som vám povedala, ktoré diskotéky v Barcelone sú dobré a ktoré nie, ale keďže sme ju nenašli (a v ostatné dni sme boli veľmi unavené tancovať) nepoviem vám. Tak sme len tak stáli na ulici, recitovali slovenskú poéziu a boli.

Druhý deň, po už tradičných raňajkách v Audrey, sme sa napriek dáždiku vybrali von. Náš cieľ: MACPA, múzeum súčasného umenia. Tak vám poviem: pri súčasnom umení mi napadá len jedna vec a to Rado Procházka ako hovorí Musí jebať chalani, musíjebať. Nepochopené, ale zaujímavé (narozdiel od Procházku, ktorý je len nepochopený). Odtiaľ som napriek dažďu stiahla Bí na Barcelonetu, lebo neísť na najznámejšiu Barcelonskú pláž by bol hriech. Vlny neskutočné, promenáda aj za dažďa vyzerala akosi Californsky až na to, že ja som stratila rukavicu, čo znamená, že bolo všetko len nie teplo. Cestou sme stihli vidieť aj katedrálu (lebo Sagrada Familia nie je jediné čo majú), tešiť sa na Carrer de Jupí a samozrejme, niekoľko krát sa stratiť.

Keďže sme nerozumeli umeniu, vytvorili sme si vlastné.

Tento bezdomovec bol najoriginálnejší bezdomovec, akého som stretla, dokonca som si s ním pekne španielsky pokecala a pochválila ho. Prijímal peniaze na fajčenie, jedlo aj pivo.

Po káve v Coste (nie tak dobrá ako v Audrey), kde sme sa zašili aby sme vyschli, sme navštívili Encants. Ak ste niekedy boli na Blšáku v Košiciach (to je na východe, tam kde podľa nášho ex-premiéra NIČ NIE JE), tak si viete z časti predstaviť – obrovské kryté miesto, kde ľudia predávajú všetko čo už nechcú a nepotrebujú. My sme vychytali deň, kedy fičala možno tretina trhoviska, napriek tomu tam bola obrovská kopa vecí, desivo obrovská… Odtiaľ sme sa chceli dostať ku Carrefouru (pretože Carrefour je to, čo človek potrebuje v živote, ak je hladný!), ale miesto toho sme sa stratili a ocitli v nádhernom parku, neďaleko autobusovej stanice (dodatočne sme zistili, že to je Cascada monumental). My sme tam boli, keď husto mrholilo a stromy nekvitli, viem si predstaviť že cez pokročilejšiu jar či leto, je to miesto ešte omnoho, omnoho krajšie. Napriek tomu sme sa do neho zaľúbili, a na deň ho vyhlásili najkrajším parkom na svete. Po tomto zážitku sme sa najedené vrátili domov, aby sme odmrzli. Zahrieval nás alkohol a spoločné momenty, po chvíli nám ale naša izba bola príliš malá – my sme si totiž už cestou v autobuse spievali všetky slovenské pesničky, ktoré poznáme (samozrejme, z každej poznáme maximálne tri vety) a slečna, ktorá sedela pred nami si radšej presadla… ale my sme chceli spievať! Zhrabli sme teda fľašu a opäť vyrazili smerom na Barcelonetu, prešli sme La Ramblu, „potešili“ uší okoloidúcich slovenskými ľudovkami... a pripili sa.
Španiel na bicykli s úsmevom na nás: Vamooos chicas?!
My: Vamos a la playaaa oooo…
 
Tretí a vlastne posledný deň. V tento deň už aj Biba vedela, čo sa jej pýtajú v kaviarni! Popravde, večer predtým sme sa bavili, čo vlastne budeme robiť posledný deň, veď sme videli všetko? V tento deň sme ale zistili, že nie nevideli, ešte aj ďalšie dni by bolo v Barcelone čo robiť!
Biba ako milovníčka mačiek navrhla, že by sme si mohli ísť pozrieť najprv mačaciu sochu v meste a potom, reku, uvidíme. A tak sme šli – a neboli by sme to my, ak by sme sa cestou nestratili, napriek google navigácií.
Presne tak ako v Ríme, nás však osud stratenia sa zaviedol do kostola. A rovnako ako Taliani, aj Španieli si v kostolíkoch držia urny na modlitbičky. V skratke: napíšete na papierik modlitbu a hodíte ju do urny. Je to jedna z mojich najmilších rímskych spomienok, preto som sa tešila, že mám opäť túto možnosť - ibaže v tomto kostole nenechali ani perá, ani papiere pre ľudí ako my! Žena sa však vždy vynájde, a tak som svojím Yves Rocher rúžom napísala na bloček z Park Guell pár slov a podpísané sme to vhodili medzi stovky ďalších prosieb.
Odtiaľ sme sa, ani srnky nevedia ako, dostali do priestorov Biblioteca Barcelona, bolo to akési univerzitné nádvorie, ktoré vyzeralo ako vystrihnuté z Harryho Pottera. 
Do tretice sme Bibiáninu mačku našli, ale myslím si, že obe sa zhodneme na tom, že to čo sme videli cestou bolo lepšie ako cieľ! 


Ďalšou zastávkou bol „park v ktorom natáčali Parfum“ (v skutočnosti sa volá:Parc del Laberint d'Horta ). AK do Barcelony zablúdite, vyberte sa sem. Je nádherný a má lacné vstupné (2,23 eura, stále sme nepochopili tento cenový systém). Nádherné, do antického štýlu ladené stavby a sochy , jazerá, parčík, kvety a bludisko zo živého plota, kde sme sa my dve fakt stratili (a vyliezli sme von úplne neférovo dierou v plote, lebo sme už fakt boli frustrované) – ale úprimne, divíte sa, že sme boli schopné stratiť sa ešte aj tam? 
 
 
 

Odtiaľ sme sa zas vrátili do mesta, prezreli si stenu, ktorú maľoval Picasso a šli do nášho obľúbeného Carrefouru, na lavičke si zjedli chlebík s nátierkou a čipsy (tiež s nátierkou).


Ďalšou zastávkou bola budova Národného múzea. Cestou k nej sme sa, absolútne nečakane, stratili v metre. Ale stálo to za to, to vás môžem uistiť. Nie len že samotná budova je prekrásna, ale keď vyleziete úplne hore (samozrejme, nepotrebujete liezť, ste v Špani, máte eskalátory) naskytne sa vám nádherný výhľad na Barcelonu (a keď zájdete viac bokom, uvidíte aj Sagradu Familiu). 

Za poslednú zastávku sme zvolili štvrť Tibidabo, kde jazdia modré električky, tie staré - žiaľ nie počas našej návštevy, keďže im fixovali trať. Kúpili sme si teda aspoň vodu a cigarety a obdivovali bohaté domy. A jedli čipsy s nátierkou. 


 
 
Ak by vám náhodou napadlo, že s tými eskalátormi žartujem.


Posledný deň sme len spapali raňajky a utekali na letisko, dokonca bez rozlúčky s našou domácou, ktorej sme len nechali list na rozlúčku. Samozrejme na tento deň vyšlo najkrajšie počasie, tak sme si Gironu užili len tak, v tričkách... no oproti tomu čo nás čakalo v Bratiske a Brne hotová nádhera.
Záverom: Barcelona má čo ponúknuť aj vo Februári. Ľudia vás varujú, že je drahá, ale naozaj sa dá zvládnuť s nízkym rozpočtom. A oplatí sa to.
Ale teraz už dosť spomínania. Realita volá.



 

Comments

  1. Oceňujem kvalitné fotky aj možnosť prezrieť si ich vo väčšom rozlíšení. Možno si dovolím poradiť taký malý trik, aby sa po rozkliknutí otvorila fotka v novej karte: nemusel by som tak zakaždým klikať backspace a následne klik na článok a opätovný scroll na rozčítanú úroveň :)
    Nádherný kraj, tak uvidíme, či o pár rokov to ešte bude Španielsko.

    ReplyDelete

Post a Comment

Popular Posts