Učiť sa, učiť sa, učiť sa ... brnenské príbehy začínajú

...nájsť úvodné slová je vždy najťažšie. Poznáte to, keď sa s niekym stretnete po dlhej dobe stretnutie je rozpačité - ahoj, ako sa máš, čo je nové.. frázy. Nechcem začať tento článok frázami ani sa vrhnúť do rozprávania chronologicky po časovej osi. Pretože ... pretože taká ja nie som.Chcem sa vypísať z udalostí posledného mesiaca a možno aj dlhšie, ale nemá to byť príbeh ani rozprávka... hoci občas som žila  s pocitom, že som v rozprávke...
Pred tromi dňami to boli dva mesiace od konca Letáv. O tých by som vám mohla písať...dlho (ale nebudem, pretože ak existuje niečo neopísateľné, tak je to umenie a láska a Letavy práve toto spájajú. Nuž pozrite si buď tento dokument, alebo si prečítajte Terezkin blog) V ten deň som si uvedomila, že niečo sa musí skončiť, aby mohlo začať niečo iné. A veru v mojom prípade aj začalo... prišiel život v Brne.




Slovensko mladé, rodisko moje...
...ach ako mi chýbaš! Aby som bola objektívna, videla som svoju rodnú zem, dokonca milované stredné slovensko, práve pred týždňom. Ale... ako správna "víchodňarka" túžim po východe! Chýbajú mi Košice, spievajúca fontána, monumentálny dóm a najmä naše divadlo! (Aj keď na nedostatok brnenskej kultúry sa nemôžem sťažovať. V divadle som bola dva krát - vďaka za kamarátov hercov - a v kine raz.)
Brno je raj. Naozaj je. Študentský rozhodne. Myslím, že pre Slováka je to ideálny kompromis - sme za hranicami, ale táto krajina je tak úzko spätá s tou našou (historicky, ale najmä jazykovo!), že sa tu človek raz-dva cíti ako doma.

 

Napriek tomu sú veci, ktoré mi chýbajú. Napríklad les. A Lidl. Raňajky tri minúty od postele. Samozrejme, aj tu si doprajem výlety do prírody, k rieke (vrámci povinnej telesnej) a už teraz milujem scenérie, ktoré mi okolie Svratky ponúka. Ale... ten les. To, že som si kedykoľvek mohla vziať foťák či obuť bežecké topánky a ísť, bežať..hľadať odpovede v tichu prírody. Tu to nejde tak ľahko. Preto som sa, čo prekvapuje aj mňa, ale nie viac ako moju skvelú maminu, opäť vrátila k nedeľným omšiam. Nie pravidelne ale zato rozhodne s chuťou, aká mi chýbala asi od prvého svätého. Pretože na intráku človek nikdy nie je sám so svojimi myšlienkami, ale v kostole áno. Nuž tak.

Jazdím šalinou a bývam na kolejích

V Prahe nájdete tramvaj. V Bratiske vás odvezie elina. A v Košiciach BRIKA. Presne tak, v Košiciach sa jazdí brikou a na bričenku. A zrazu, priatelia, som sa ocitla v meste, kde jazdia šaliny a ja mám v peňaženke šalinkartu. Akože čooo? Paradoxne, to je jedna z vecí a názvov na ktoré som si zvykla najrýchlejšie. Horšie sa zvykalo na to, že akože "bydlím na koleji". Nuž naozaj, na toto si zvyknúť. Najmä po vtipe v študentskej skupine, že : jaké jsou nejlepší koleje?  odpoveď: od českých drah.

Väčší problém mi ale robili matematické výrazy. Matematika všeobecne je pre mňa koncentrované zlo a teraz ju prakticky študujem. Ale nuž dobre, Alexandra, máš čo si si vybrala. Keď však do zadaní prišli výrazy ako sudé a liché, dosť dlho trvalo, kým som si našla pomôcku k tomu aby som ich vedela oddeliť. A slová ako podposloupnot, soudělnost...Každopádne, české výrazy používam iba pokiaľ musím.

Maminka mi totiž pred odchodom dôrazne kládla na srdce: "Saša, nie že sa vrátiš a budeš MLUVIT! Nech ti to ani nenapadne!"

- Mami a čo ak náhodou začnem fajčiť?

- Tak fajči, aj ja som na výške fajčila! Ale hovor po slovensky!

Tak teda dodržiavam tento príkaz. A či fajčím? Trošku, ale len v utorok. Prečo v utorok? Lebo v utorok musím vydržať 6 hodín matematiky. Vkuse. No nezapáli by ste si?

Bioinformatika je (vraj) sexy a Saša si nikoho nenájde...

Množstvo ľudí pravidelne zabúda čo vlastne, sakra, študujem. Aj ja by som občas rada zabudla...Keď ľudí poprosím, aby sa odosobnili a tipli si ma na nejaký odbor väčšinou tipujú históriu alebo ma posielajú na JAMU. Nie nie, ja skrášľujem svojimi náhodnými outfitmi a odrastajúcimi červenými vlasmi fakultu informatiky. Konkrétne som sa rozhodla pre bioinformatiku, pretože...prečo nie. Informatika má budúcnosť a prírodné vedy sú mojou srdcovou záležitosťou. Pravidelne sa však stretávam s tým, že " a čo vlastne je to tá bioinformatika?", prípadne: "ahaa, biola a informatika? takže učiteľka?" Po vysvetlení ľudia väčšinou len prikývnu a ostanú v úžase, že čo za blbosti ťažké veci to študujem! Korunu (a to v pozitívnom zmysle) tomu nasadila až moja známa, ktorá mi povedala, že bioinformatika je strašne sexy a mala by som na to baliť chlapov!..

Apropo, chlapi. Od jedného svojho známeho som sa dozvedela, že si vraj nikoho v Brne nenájdem, lebo nie som na vzťahy. Naozaj netuším čo ho priviedlo k tejto úvahe a prečo pôsobím takto, ale ... no nemôžem povedať, že by bol opak pravdou. Fakulta informatiky, ľudia, je plná chlapcov, chlapov , mužov. A pekných (samozrejme nie len). Je pravda, že po mesiaci som ku žiadnemu z nich nezahorela vášňou ani citmi (platonicky zaľúbená som do svojho cvičiaceho na matike, pretože je vtipný a pekný, ale podľa mňa nie je normálny, veď je matematik!) ale verte, nie je to averziou voči vzťahom. Je to Letavami.   Ale napriek tomu, že tu nebalím chlapov o106 (ja som sem fakt prišla študovať priatelia), užívam si fakt, že som dievča na FI. Je nás ako šafranu (a šafranově žlutá je farba našej fakulty) a tak no..neužívajte si to! 

A srdcové záležitosti...tie nech ostanú za hranicou Českej republiky. Tak.

  

Ale baví ma to! 
Baví ma vstávať na ôsmu štyri krát do týždňa (aj keď mi všetci vraveli, že na výške je super to, že sa na ôsmu do školy chodieva málokedy). Baví ma kráčať šesť minút do školy a kupovať si v automate kávu, aby som fungovala. Baví ma programovať.Bavia ma večerné prechádzky po hradbách, keď je tma, mesto svieti a mladíci s gitarami spievajú pre seba a pritom pre všetkých. Baví ma, že konečne dokážem nazbierať odvahu opýtať sa na ulici ľudí, ak niečo neviem (čo sa ma mnohí snažili naučiť a nevyšlo im to). Baví ma zoznamovať sa s novými ľuďmi. Baví ma Brno!
Jasné, nebaví ma matika. Pri tej trpím. Občas sa chytíme aj na izbe. Často sa rozčuľujeme, kvôli vlasom v sprche a vlastne všade. Chýba mi pocit, že som mohla otvoriť chladničku a vždy v nej niečo bolo. Chýba mi maminkina kuchyňa.
Ale ako celok je to tu super, naozaj.

A takto tu teda žijeme. Ráno nestíhame, cez deň trpíme v škole, poobede počítame matiku, večer púšťame pesničky. Nie je to zlé. Veľmi by som si priala, aby moju hlavu nezamestnávali niektoré myšlienky, z ktorých mám hlavu v smútku, lebo potom by to tu bolo úplne ideálne. Ale aj tak. Som vlastne šťastná. A tak to má byť.

Zajtra ma čaká písomka z výrokovej logiky a v štvrtok vnútrosemestrálka z Lineárnych modelov (rozumej praktického satanizmu). Mala by som sa učiť. Ale ... viete čo? Matematika počká, ale život nie.