Život sa musí žiť: o dni v Berlíne, o matike a tak




Ak by ste sa ma spýtali, či je vysoká škola taká, akú som si ju predstavovala, asi sa len zasmejem. Život nie je taký, aký som si ho predstavovala..tak potom ako môže VŠ napĺňať moje  - dokonale naivné - predstavy? Baví ma to, to áno.  Ale určite som si nepredstavovala, že budem toľko počítať matiku - a počítam. A naopak, predstavovala som si - veľmi naivne, áno - že budem poctivo chodiť na všetky prednášky... namiesto toho často krát vypnem budík a predstieram, že mi nie je súdené tam ísť.


Ale občas je vysokoškolský život presne taký, aký som si ho vysnívala. Som v inej krajine (hoc je to len Česko), ďaleko od rodičov, s cudzími, ale aj blízkymi ľuďmi. Na víkendy chodievam k priateľom. Občas sa zdvihnem od matematiky a idem si zafajčiť alebo do mesta na kávu. Lebo život, ako mi povedal jeden muž, sa musí žiť.


A práve preto som sa ocitla pred dvoma týždňami v Prahe (štýlom že: event kde som pozvaná je v sobotu...tak som sa v piatok večer rozhodla, že idem) a tento piatok v Berlíne (čo sme si vymysleli v utorok).
 


Popravde, počúvala som prednášku, keď mi vyskočilo, že RegioJet má výpredaj autobusových lístkov... a už to fičalo. Vo štvrtok večer sme sa po vnútrosemestrálke s pocitom že:" Nevadí, opakujeme predmet" zbalili a šli na vlak... Lebo matika počká , ale život nie.










Vysokoškolský život teda nie je zlý. Vlastne je fakt super. Iste, blížia sa predtermíny skúšok a ja som si vedomá toho, že nič neviem, ale ... výška nie je len o tom, však? Brno je fantastické, ako som vám  už vravela v predchádzajúcich článkoch. A ja to tu čoraz viac milujem. Minule, keď sme nevedeli spať, sme sa so spolubydlou rozprávali, prešli sme od horrorov, cez lucidné sny po Dobšinského rozprávky...ale vypichnúť musím jednu jej vetu: Saša, ty si tu mala byť. Akoby sa všetky linky tvojho života zbiehali v Brne..alebo aspoň na západe.  Asi to tak aj je. Cítim sa tu doma. Slobodne (viac menej. Moju myseľ ťaží priveľa vecí na to ,aby som bola naozaj slobodný človek. Ale to príde, že?). Samozrejme, občas o tom, či som tu správne, či robím správne veci, pochybujem. Ale, kto z nás občas nepochybuje?

Pred rokom som mala stužkovú. To pekné dievča z fotiek (lebo fakt som vyzerala dobre!) a ja máme spoločné meno a priezvisko ale inak... Na stužkovej som bola Saša, budúca vysokoškoláčka, ktorá vôbec nevedela čo chce... teraz sedím na posteli intrákovej izby v Brne, dávno sa považujem za Alexandru. Za ten rok som dospela - zamilovala som sa, odišla som na vysokú školu, odsťahovala sa prakticky od našich...





Tento život mi vyhovuje. Aj napriek tomu, že v niektorých oblastiach - ehm ehm citová - som v bludnom kruhu z ktorého sa neviem, a možno ani nechcem, dostať. Som napriek tomu šťastná.
Ale iste, pochybujem občas, lebo je to prirodzené. Keď sedím na balkóniku, fajčím a počúvam Katarziu (lebo tú si  odkedy vydala Agnostiku a NAJMA od jedného večera v Bratislave  peckujem pravidelne.. Michal je moja duchovná a tiež fajčiarska pesnička!), premýšľam, čo ďalej . A áno, dobre čítate. Fajčím... Každému vravím, že kvôli matike v utorok (6 hodín matiky vkuse!!!) ale...
Nebudem vám klamať Za všetkým hľadaj chlapa!. Svoj prvý balíček som si kúpila pred začiatkom školy. Pretože som bola smutná, sklamaná a zmätená. A keďže to som občas stále, a pripočítame k tomu matiku, občas si zapálim...snažím sa každopádne držať pri zemi. Fajčím skôr preto, že tie momenty so slúchatkami v ušiach pri cigarete sú len a len moje, som konečne sama a to je strašne fajn. Lebo to potrebujem, na urovnanie si nematematických myšlienok. Aha a ešte píšem básne. Veľa, veľa básní. Tiež to pomáha. Je to akési zhmotnenie mojich aktuálnych myšlienok a pocitov a ja viem, že raz, až sa nebudem hanbiť a pôjdem s kožou na trh , z toho bude kniha. Ktovie, či mi to ale odpustia tí, o ktorých píšem. Hm.


















Aby som vám ale nehovorila len o sebe a svojich dobrých pocitoch či trápeniach, trošku vám priblížim Berlín. 
Berlín je.. čarovný, v istom zmysle. Veríte v lásku na prvý pohľad? Ja nie. Ani toto nebola láska na prvý pohľad. Ale na taký tretí to už prišlo! Trvalo, kým som sa skutočne zaľúbila. Ale prišlo to. Brandenburská brána, napríklad, si ma úplne získala. A čaro som objavil aj v moderných stavbách či v metre, stačilo sa dívať. Berlínsky múr vo mne vyvolal túžbu filozofovať a tiež riadny smútok, lebo prečo sú ľudia schopní toho, čoho sú schopní? 
Vianočné trhy sa mi páčili, jedlo tam bolo síce drahé, ale museli sme ochutnať... ale popravde, a teraz pšt, toto neprezradte Berlínu - a už vôbec nie mojim drahým Košiciam - Brnenské trhy sa mi páčia zatiaľ najviac!!
Stihli sme vlastne takmer všetko, okrem múzeí a galérií, čo ma mrzí, lebo som chcela vidieť Prírodovedecké múzeum a nepohrdnem ani umením (ak nerátam školskú sféru, stretávam sa vlastne len s ľuďmi, ktorí majú niečo dočinenia s umením!), ale nevyšlo. A nevyšlo by to  asi ani ak by sme posunuli odchod o dve hodiny, ako som pôvodne chcela ja. Boli sme rozbité ako porcelán!
V RegioJete nám ešte šofér povedal, že "Slovensko končí Žilinou" a my sme "šaleny vychod" a potom.. potom ma vyplo. Tak isto nás vyplo vo vlaku, až sme takmer prespali Brno. Do postele sme ľahli niekedy okolo pol piatej ráno. Dalo to zabrať, ale určite neľutujeme... že sme miesto matematickej prednášky riešili cestovanie. A popravde, ja by som si vedela zvyknúť na niečo takéto. Na takéto spontánne rozhodnutia. Premýšľam občas nad vecami priveľa a je fakt príjemné nerobiť to a skočiť do niečoho po hlave.









 




 

 

 
 

A viete čo je na tom všetkom najlepšie? Na tomto výlete? Že sme ušli z Brna po matike, lebo sme boli v tom, že túto vnútrosemestrálku (alebo zápočet ak chcete) nespravíme.... a my sme ju spravili! 
Takže ideme ku skúškam! Či zvládneme tie je otázne ale... verím, že na tretíkrát to éčko vytiahnem! 

A teraz by som sa konečne mala začať venovať druhej matike, z ktorej mám vnitro v utorok. Takže priatelia, ak ste sa dokázali dostať cez moje dojmy...alebo ste si aspoň prezreli fotky, ďakujem vám a prajem nádherný zbytok čohokoľvek... lebo neviem, kedy sa zasa vrátim.
A či sa vrátim. Ktovie. Je to vo hviezdach.
Minule som jednu hviezdu videla padnúť aj v Brne. Presne tri mesiace po Letavách, kde som perzeidy pozorovala každý večer. Trošku to zabolelo. Ale niečo som si želala....
 


Comments

  1. Spontánne rozhodnutia sú na živote podľa mňa to najlepšie. Predsa keď sa budeme ohliadať za svojím životom, nebudeme chcieť spomínať na hodiny a hodiny strávené učením a na dobre zvládnuté skúšky (hoci aj tie sú dôležité, ale všetko s mierou), ale na zážitky, ktoré zdieľame s našimi priateľmi, rodinou... Presne ako si napísala: Život sa musí žiť. Donedávna som to tak síce nevnímala, ale oproti minulým rokom si aj ja pripadám múdrejšia (no som si istá, že keď raz na toto obdobie budem spomínať, aj tak si budem hovoriť, aká som vtedy bola sprostá :D). Takže na spontánne rozhodnutia! *zdvíha pomyseľnú fľašu vína v ruke*
    V Berlíne som zatiaľ nebola, no jedného dňa by som chcela ísť, z tvojich fotiek pôsobí naozaj čarovne. Obzvlášť sa mi páči fotka s jazdcom a koňom na tej vežičke. Pôsobí to tak, akoby sa za tým výjavom skrýval akýsi nevypovedaný príbeh... :)

    ReplyDelete

Post a Comment