Úvahy poslednej novembrovej noci
Stojím v antikvariáte
pri pokladni a čakám, kým starý pán predo mnou zaplatí. V ruke držím romantiku
pre mamku a nejakú knihu o vesmíre pre otca (obsahuje veľa vzorcov, ktorým
nerozumiem, takže sa mu bude páčiť). Pán predo mnou sa odtrhne od platenia a rozhovoru
s majiteľom a pochvalne si premeria moje knižky. "Jé kupujete knihy,
dobře děláte, že čtete!" Usmejem sa. Idú Vianoce, vysvetľujem, tak
kupujem pre rodičov takéto darčeky. Ale aj ja mám plnú tašku kníh, z knižnice.
Hoci nestíham čítať kvôli vysokej škole. Ešte prehodíme pár viet, pán zaplatí a
potom sa otočí ku mne. Z tašky vytiahne rozsvietenú elektrickú sviečku a podá
mi ju. "Tady slečno, tohle je pro vás, když už se
snažíte udělat Vánoce hezké jiným, aby jste je taky měla krásné!" Dojatá
zaplatím a odchádzam, do tmy intrákovej izbičky teraz žmurká sviečočka a dodáva
vianočnú atmosféru..
... veru, aj
takéto je občas Brno. Nie, že by bolo bezchybné, každé mesto má svoje muchy
(najčastejšie sú nimi ľudia), ale toto mesto je predsa len čarovné. Teším sa z
toho, že tu som.
Minule som
počas prednášky zízala von z okna
(tváriac sa, že sledujem dáta na monitore) a rozmýšľala som, aký bol môj,
zatiaľ, najkrajší deň v živote? A veru... neviem.
Neviem
vypichnúť len jeden bez toho, aby mi to samej neznelo prázdne, nedostatočne,
naivne. Ale pritom viem, že dni na ktoré myslím, ktoré by som do tejto kategórie
zaradila boli kúzelné...
Nuž, je
ťažké vybrať jeden najlepší. O to ľahšie
je nájsť takmer na každom dni niečo pekné. A presne o to sa snažím...
Stála som na
balkóne a fajčila - stáva sa z toho zlozvyk, fuj . V ušiach slúchadlá, vonku
ticho padá sneh. Opretá o zábradlie sa dívam do tmy, keď tu zrazu... Ty vole,
Alexandra, toto je tvoj život, napadne mi. Študuješ matematiku, (okay,
informatiku, ale vzhľadom k tomu koľko rátame mám právo vyjadriť sa takto), si zaľúbená a žiješ v Brne. Kto by to bol kedy
povedal?
Myslím že,
ale iba myslím, že to takto asi malo byť. Neverím už na náhody, už dlho nie.
Hľadám teda
na každom dni niečo pekné. Pohádam sa so spolubývajúcimi (internát vás naučí
povedať prepáč dokonca aj vtedy, keď ste nič neurobili, lebo veď dospelosť!),
ale užijem si kino s kamarátkou. Pokazím test z matiky, ale vyjdeme si s koňmi do lesa. Som smutná zo
vzťahov, ale kúpim si tú striebornú sukňu z Reservedu za 700Kč, ktorú si
vlastne nemám kam obliecť (hej, presne to som urobila)...
V týchto
úvahách končím poslednú novembrovú noc a pýtam sa: čo prinesie December? Veľmi
často som od tohto leta začala počúvať vetu: Buď šťastná! Tak sa teda pýtam:
budem? Je na neuverenie, že je tu posledný mesiac. Niečo sa končí, aby sa mohlo
začať niečo nové.
Ja ale nie
som pripravená dať niektorým veciam zbohom.
Čo bude?
Tiež som
zvedavá.
Idem spať,
preberiem sa do nového mesiaca!
Pri tvojom zážitku sa nemôžem neusmievať. Ešteže stále existujú ľudia, ktorí druhým rozdávajú radosť. Presne takto by to malo vo svete vyzerať.
ReplyDeleteTvoj pozitivizmus mi pripomína moju vlastnú snahu. V posledných rokoch som bývala zväčša pesimistická, všímala som si obzvlášť tie negatívne veci a popravde mi to neprinieslo nič dobré do života. Takže teraz sa snažím dosiahnuť presný opak, tešiť sa z maličkostí, a ak sa aj na obzore objaví deň, kedy mi absolútne nič nevychádza, urobím si sama niečím radosť. Buď hmotnou vecou alebo si jednoducho zapnem nejakú rozprávku. Tá vždy zaberie. Takže nemaj výčitky svedomia za tú sukňu, kebyže ja mám porátať všetky veci, ktoré som si kúpila, lebo sa mi to v tej chvíli zdalo ako dobrý nápad alebo som mala len zlý deň, určite by to bolo nemalé číslo. :D